Zaujimava uvaha v hodnoteni knihy na Martinuse:

ymbolický začiatok konca básnictva. To bolo rečí o veľkoleposti, o posúvaní hraníc kultúry, o spiritualite a kráse, o dôležitosti a jedinečnosti básnika atp. a napokon to básnictvo od umelej inteligencie schytalo skôr než kydači hnoja. O to vtipnejšie je, že na rozdiel od nahrádzania robotníkov v továrňach automatmi, nad koncom básnikov nikto nezaplače, pretože ich básne nejaký spoločenský dosah už dávno nemajú, už dávno sú zbytoční, len sa kamuflovali za veľké slová, a tak je toto zhodenie z ich malej pokryteckej vežičky viac vtipné ako smutné. A azda si to vďaka tejto zbierke uvedomí viac ľudí, ktorí teraz budú môcť nasmerovať svoje snaženie sa k niečomu spoločensky prospešnejšiemu, pretože teraz už všetky tie prázdne vety o ľudskom údele, citoch a kráse, či jazyku strácajú význam - zhluk obrazov a metafor už proste dokáže zdídžejovať aj AI. Dvaja moji známi sa vďaka tejto zbierke napríklad vykašľali na publikovanie svojich básní a prestali míňať papier na toto spoločensky nepotrebné nič. Tým nehovorím, že ako autoterapia to nie je fajn, a hlavne v minulosti malo básnictvo svoj nespochybniteľný význam vo vzťahu k náboženstvu, k rituálu, k sviatku, k liturgii, ku komunite, či k sebadefinovaniu národa ai., ale teraz, v modernej dobe, je spoločenský význam básnictva skutočne nulový a aj to L'art pour L'art už človeka takmer nepotrebuje - smrť autora je definitívne zavŕšená. A je pre mňa otázkou, prečo by som ja, ako recipient mal vôbec v budúcnosti čítať príhody umelých inteligencií - áno, teraz je to ešte nové a zaujímavé, ale to tiež nebude dlho trvať. Zaujímavé to bude azda pre úzky okruh jazykovedcov a lingvistov. Dnes je, aj vďaka tejto zbierke, zrejmé, že básnici, tak ako napríklad kňazi, končia pod tlakom pokroku ako relikt predmoderných čias.